História kríža pod Kýčerou - spomienky

Takto si na kríž v sedle pod Hnilickou Kýčerou a jeho obnovu v 90-tych rokoch spomína pán Štefan Pekarík z Rajca:

V minulosti, keď nebolo z Rajca spojenie s okolitým svetom pomocou moderných dopravných prostriedkov, museli sa naši predkovia pri prekonávaní vzdialeností spoliehať hlavne na svoje nohy.

Ak chcel ísť niekto za prácou, rodinou, alebo obchodom napríklad do Turčianskych Teplíc, tak nemohol cestovať vlakom cez Žilinu, Vrútky a Martin, alebo autobusom cez Fačkovské sedlo a Prievidzu. Musel ísť pešo a zvoliť si čo najkratšiu cestu. Najkratšia cesta do Turčianskej kotliny (domácimi nazývaná Martinská záhradka, alebo Turčianska záhradka) bola cez Porubskú dolinu, ktorej hranicou so susedným martinským okresom je sedlo na Hnilickej Kýčere, čo je i najvyššie miesto cesty. Hlavne tí mladší by si mali uvedomiť, akí boli naši predkovia telesne zdatní, húževnatí a odvážni pri prekonávaní vzdialeností cez nehostinný a niekedy i nebezpečný terén. Z uvedeného vyplýva, že tieto cesty, vlastne iba chodníčky, mali pre našich predkov veľký význam, lebo im šetrili čas i námahu.

Príchod na najvyšší bod a hranicu - do sedla Kýčery - bol obyčajne spojený s veľkou námahou. Musíme si uvedomiť, že naši predkovia nechodili po horách na výlety, ale hlavne pre zlepšenie svojej životnej úrovne a mnohí i pre svoje prežitie, aby nehladovali. Pravidelne bolo vidieť mužov, babky i mladé ženy, ako nesú na chrbátoch batohy. Obchodníci a remeselníci si svoje veci prevážali na vozoch ťahaných koňmi. Takmer všetci boli veriaci kresťania, preto z vďačnosti k Pánu Bohu pred mnohými rokmi postavili v sedle kríž. Dôkazom toho, že je postavený už veľmi dávno, je aj jeho zakreslenie do turistických a špeciálnych máp. Ako chlapec si pamätám Mariánske púte do Starých Hôr, ktorých sa zúčastňovali i staršie ženy, a veru táto cesta bola značne fyzicky náročná. Trasa viedla Porubskou dolinou cez sedlo pod Hnilickou Kýčerou, Slovianskou dolinou, Kláštorom pod Znievom, krížom cez Martinskú kotlinu do Blatnice a Blatnickou dolinou, na konci ktorej po značnom stúpaní vo Veľkej Fatre sa zišlo do Starých Hôr. Cesta tam i späť bola v dvoch etapách, vždy s prespaním v Kláštore pod Znievom, čiže trvala 4 dni.

Ešte po druhej svetovej vojne, a aj po znárodnení po roku 1948, sa na stráňach od sedla Kýčery cez Úplaz pásavali veľké stáda oviec, ktorých počet v niektorých obdobiach dosahoval aj 400 kusov. Bol to prekrásny pohľad na veľké stádo bielych ovečiek, ako po vyšľapaných chodníkoch kráčali v rade za sebou ako dlhý biely vlak a vyzváňali svojimi zvončekmi. Stráne neboli zarastené stromami a čučoriedkami ako dnes, ale boli na nich udržiavané pasienky. Bača s valachmi pásol Rajčanom i okolitým obyvateľom dedín ovce, ktoré sa v jeseni vykŕmené vracali majiteľom. Pri návšteve salša, ak ste sa nebáli psov, ste automaticky dostali zadarmo žincice, koľko ste vypili, i kúsok syra. Pamätám si bačovho obrovského psa, o ktorom tvrdil, že má 80 kg a dokáže zahnať i medveďa. Prostredie okolo sedla bolo v tom čase ešte krajšie ako dnes.

Môj starý otec, Dominik Ďurčanský, bol sedlár, a tiež chodil do Turčianskych Teplíc na trhy, i do okolitých dedín, predávať sedlárske výrobky. Po smrti svojej manželky sa po prvej svetovej vojne oženil druhýkrát so ženou z Turčeka. Veľakrát chodieval cez sedlo Hnilickej Kýčery a veľakrát ďakoval Pánu Bohu pri kíži, ktorý bol v tom čase už hodne počasím poškodený. Preto sa rozhodol doma vyrobiť a na pôvodnom mieste postaviť nový kríž. Bolo to v období po 1. svetovej vojne pri niektorej z jeho ciest do  Turčianskej kotliny.

Asi v sedemdesiatych rokoch minulého storočia niekto namiesto už zhnitého dreveného kríža postavil kríž železný (viď foto). V deväťdesiatych rokoch nebol ani tento kríž  v dobrom stave, preto sme sa rozhodli postaviť nový drevený kríž. Kríž sme postavili v roku 1994 (foto). Nákladné auto V3S patrilo p. Antonovi Rybárikovi, ktorý už nie je medzi nami.

Rajec  10. 5. 2007                                                      Pekarik Štefan